Rannie zore predzvestujú vo dne dážď, avečernie zore oznamujú v najbližší deň vetrno a jasno. Toto sa zakladá na vel'mí dávnej zkušeností. Yšak už Kristus Pán dl'a evanjelium Sv. Matúša XVI. 2, 3. povedal farizeom a saduceom: „Když bývá večer, říkáte: Jasno bude; nebo se červená nebe. A ráno říkáte: Dnes bode nečas; nebo se červená zasmušilé nebe. Pokrytci! způsob zajisté nebe rozsouditi umíte, znamení pak časů těchto nemůžete?"

Že sa zatmenia slnka a mesiaca považujú u ľudu slovenského za zvestovatelov vojny, nákazlivých nemocí alebo inej pohromy všeobecnej: tomu sa diviť nemusíme, lebo o zatmeniach len do nedávna aj medzi učenými ľudmi, po celom svete, také náhľady panovaly. Dobre sa pamätám, jaký shon, krik a plač bol v mojom rodisku, Lubine pod Javorinou v Nitransku, v čas ceľkovitého za-menia slnka, roku, tak sa mi zdá, že 1844. Ľudia prestrašení utekali z poľa domov a čakali súdny deň. Včely sa hrnúly z poľa do úlov, sliepky vyletúvaly naplašené na poval', psi vyvýjali, kravy pasákom strečkovaly s rukotom domov. Bol som vtedy asi osemročný, a videl som už ráno v deň zatmenia, jako si môj nebožký dobrý otec nad lojovou sviečkou po jednom boku čierni jako dlaň veliké tabličky skla, ces ktoré sme sa mali dívať na slnko; ale mne to nedalo doma pokoja, a jakoby som v rektorovej záhrade prv a lepšie videl zatmenie, než z nášho dvora, odbehol som do školy, kde si už rektor, človek podivín, práve SDášal k včelínu svoje astronomicko-fysikálne nástroje, v podobe vätšíeh, menších, nad plameňom lojovej sviece náležíte očadených skiel, a dal aj mne jedno do ruky. Keď sa už hodne stmievať počalo, a ja som počul v dedine a na poli krik, behanie ľudí a dobytka po uliciach; začala sa aj mne od strachu štica ježíť, a nedočkajúc tam ceľkovitého zakrytia slnka mesiacom, letel som, čo mi para stačila, domov, kde som pri otcovi hneóľ viac smelosti nabudol a pilno ces tmavé skielko na slnko kukal, lebo mi otec povedal: „Zapamätaj si toto zatmenie slnka, lebo celkovitého zatmenia slnka viac nedožiješ."

Severná žiara je v našej zemepisnej šírke veľmi zriedkavým zjavom; ľud hovorí o nej, že sa „nebe otvára." Kométy menuje ľud „hviezdy s metlami", a takú metlu na nebi drží za hrozbu Božiu a zvestovateľkyňu vojny lebo moru. Mnoho strachu narobila krásna kométa r. 1858, za viac týždňov viditeľná, tak že mnohí kňazia v kázňach svojich, ľud poučovať za potrebné držali, aby si ľud zbytečných strachov nerobil. Znal som jednoho, vždy k žartom naladeného farára, ktorý asi o desat rokov pozdejšíe, raz v nedelu ráno, keď šiel aj s kaplánom do kosteľa, tomuto povedal: „Mne je jakési nedobre, a nomôžem kázať: musíte kázať vy!" Kaplán sa vyhováral, že sa už teraz nemá času na kázeň pripraviť, a kázať nebude. Farár ale vrátil sa domov, a vytiahol čí náhodou, čí schválne, práve tej kázne rukopis, ktorú bol kázal v septembri r. 1858, a