„Vareška".

Koľko krajov toľko krojov a toľko i obyčajov« — vraví naše veľmi pádne príslovie. A skutočne u nás na Slovensku každý kraj, ba takrečeno každá druhá dedina má svoj kroj, svoje nárečie alebo len odchylky rečové, svoje zvyky a obyčaje. Aké vďačné a široké pole pre ??? zorovateľa! Koľko tu zajímavého, cenného materiálu v slove, v piesni, v spôsobe žitia, v obyčajoch ustálených v nezvratné, skalopevné paragrafy spoločenského života! Tradicionálne, zachované zvyky v styku jednotlivcov medzi sebou (ku pr. spôsob vydržiavania svatieb, krstení, pripravovanie slávnostných jedlopisov a podarúnky pri týchže) sú akoby zrkadlom, v ňomž odbleskuje sa hmotné postavenie a čiastočne i duchovnia schopnost ľadu.

Píšuc pod nadpisom »Vareška« v článku tomto venujem pozornosť odvelviu folkloristmi tak málo povšimnutému: kuchárstvu. Predmet práve tak pozoruhodný a zajímavý ako reč i kroj, súc nie menej charakteristickým poukazovateľom na vkus, zručnosť i majetkové pomery ľudu toho ktorého kraja. Tradicionálne zachované zvyky i tu sice sa menia: spôsob vystrájania svatobných hostin, krstení, pripravovania slávnostných jedál, jakosť i počet podarúnkov (pečiva) pri týchže príležitostiach je iný teraz než pred dvadsiatimitridsiatimi rokmi. No práve zato, že i v tom ľud podlieha »duchu doby.<, že sa i žalúdkom »civilisuje«, nutno je všímať si kuchyne a jako už řečeno, i z tej kuchynskej prósy vyvážit kus poesie.

Nie sice cele spoľahlivý, ale dosť jadrný je realistom akyste prispôsobený výrok Sokratesa -»Povedz mi, čo jieš a já ti poviem, kto si«. Už sama národnia pieseň utriedňuje vkus národov, keď Maďarom určuje slaninu, Nemcom baraninu a Slovákom kašu s mliekom. Toto posledné

0 nás Slovákoch mohlo platiť v minulosti kým obyvatelia Tatier živili sa roľníctvom, nevychodili takmer z chotárov svojich obcí a uspokojili sa tým, čo im hospodárstvo poskytovalo. Kruté pomery a vôbec prúd času zasiahol

1 do tohto idyllického spôsobu žitia: skalnatá pôda nestačí vydať toľko úrody, žeby dosť bolo na živobytie zväčša početnej rodiny, i na štátne dane a iné vysoké poplatky. Lud nútený je ist" za zárobkom, »do sveta« do veľkých miest tu doma i do cudziny a z tadiaľ nielen že prináša iné zvyky, ale vôbec prispôsobuje sa novým pomerom a bohužiaľ soblieka so seba ráz samobytnosti. »Svetár« nenie už tým opravdovým slovenským sedliakom: je to už človek smodernisovaný a zväčša k velikej mravnej škode jednotlivcov i celku.

Obyvatelstvo našej obce ležiacej na" hranici uhorského Slovenska a Moravy, na úpatí Javoriny, tiež prešlo touto na tiesniace pomery poukazujúcou zmenou. Dľa monografie stolice nitránskej bzinčania sú potomci husitov dostahovšíeh sa v čas prehánok z Čiech. Zaoberali sa zväčša roľníctvom, z čiastky vinárstvom. V istej dobe oddali sa súkenníctvu, čo