Starý človek jej ale povedal: „Moja dievka, neboj sa! vezmi si z toho, čo chceš a koľko chceš"; ona ale nevzala si len štyri dukát3r, pevno jich zavrela do hrsti, a utekala domov, ani sa len neohliadajúc, len čo cestou lámala halúzky na kríčkoch, aby tak cestu k tomu sklepu poznačila. Už bolo neskoro večer, keď sa domov vrátila, dukáty ukázala a rozpovedala, kde jich vzala. Ráno sa vystrojili to miesto, kde je ten sklep s poklady, hľadať; ale, čo jako sa po Kubiuovej až do večera sem tam zarážali, nikde nemohli naisť ulamováním haluzek poznačenej cesty: a museli sa vrátiť s prázdnymi rukami domov.

(Toto mi rozprávala v Bošáci vyše 70ročná babka Túli sova-Vylúštená, a veľmi tvrdila, že lvu Jakubcovu veľmi dobre znala a od nej samej to počula. Možno, že sa to Jakubcovej živo snívalo, a potom to jako skutočnú udalosť aj iným rozprávala.)

Nebohá Střechová mala sen: že prišiel k nej starý človek a pýtal sa jej: „Pôjdeš ohrádzať tú Strechovú?" (Kopanické roľe, Střechoví patriace „na vrchoch za Tulisy"".) Ona že mu odpovedala: „Pôjdem." Na to jej starý človek riekol: „Vezmi s sebou tri žemľe a tri lesové (na lesy sušené) slivky; a keď pôjdeš „na Strechovú", přijdeš na chodníček pálenou tehlou dlážděný, ktorý ťa dovedie k čerešienke: tam polož tie tri žemľe a tri lesové slivky, hneď sa ti zem otvorí. Tam najdeš veliký kotel, plný dvaciatníkov hore štorcom naukladaných: naber si z. nich, koľko chceš."

Střechová ráno na sen zabudla, a vybrala sa roľu ohrádzať, nesúc v plachte na chrbte malé dieťa, a v pravej ruke obušek (sekeru). Tak došla na miesto, kde je chodník pálenou tehlou vyložený. Až tu jej prišiel jej sen na myseľ. Išla tedy tým dlážděným chodníkom, až došla k mladej čerešienke, a tam videla, jako sa zem dvíhala a pod zemou sa ukazovala veliká čapa kamenná, a pod ňou kotel, plný horeštorcom husto a pevno nabitých dvaciatníkov. Ona hneď prestrela na zem plachtu, položila na ňu dieťa, a obuškom sa dala vintovať z kotla dvaciatníky; a keď sa jej podarilo jeden vyvintovať, potom jich už ľahčie z kotla vybierala a na plachtu k dieťati hádzala. Dieťa sa s dvaciatníkami hralo a okolo seba do trávy a medzi tŕnie jich rozhadzovalo. Keď sa Střechová obrátila a videla dieťa dvaciatníky rozhadzovať, zkríkla naň: „Strela v tvej materi! čo to rozhadzuješ?" Ani to dobre nevyriekla, všetky peniaze sa s brinkotom do zeme poprepádaly, čapa sa nad kotlom zavalila, a Strechovej len málo dvaciatníkov zostalo, ktoré dieťa s plachty ešte nebolo porozhadzovalo.

Na tom istom mieste mal aj starý Tulis roľu, a často tam vídaval peniaze sa presúšať; aj keď roľu oral, počul peniaze pod zemou cvin-kotať. Raz sa vybral na Vstúpenie striehnuť presúšanie sa tam peňazí.