V tedy bola tuba zima a stromy pomrzly. Tulis so synom sedeli pod lieskou a strieMi. V tom zazreli s rebtáním cváľajúce kone „bore vrchovou cestou", a starý Tulis riekol: „Ale, kto len v takej zime, keď je všetko pomrznuté, tie kone na pašu vyháňa?" Ani to dobre nedopovedal, skočili tie kone na ten ker, pod ktorým Tulis so synom sedeli: a tito sa tak naľakali, že jako bez duše utekali domov, pri čom starý Tulis aj širák ztratil a nikdy ho viac nenašiel, a po koňoch tiež ani stopy nezostalo, lebo sotva doskočili na ten ker, kamsi sa ztratili.

Neni tomu veľmi dávno, čo šiel basista muzikant j* veselia krížom cez Lopenícke hory cliodníkami domov, nesúc basu cez pleco prevesenú. Z rázu sa zem pod ním otvorila, a on sbrbolcoval aj hurtujúcou basou do hlbokej priepasti. KecT sa na dne priepasti z omráčenosti prebral a oči otvoril, videl, jako sa všetko okolo neho samým zlatom blyští; steny boly samé zlato, ba aj zlaté stromy tam stály, a klenutie bolo zlatými stľpami popodopierané. Pri jednom takom zlatom stľpe stáli dvaja draci, stľp ustavične lízali, ale basistovi neublížili.

Keď sa na to všetko nadíval, ale nikde východu z tej priepasti spozorovať nemohol, zastal si aj on k jednomu zlatému stľpu a počal ho . lízať, jako to tých drakov robiť videl. A kam líže, tam líže ten zlatý stľp, a necítil ani hľadu, ani smädu. Ani sám nevedel, jak dlho už bol v tej zlatej priepasti, keď sa tam z rázu z kadialsi dostal Černokňažník. Černokňažník vytiahol z rukáva knihu a vyčitoval tých dvoch drakov; potom kýval prstom na basistu, aby si V3'sadol na jednoho draka, a na druhého sadol si Černokňažník. Draci vyleteli s nimi k východu a pod Lopeníkom sa s nimi spustili na zem. Černokňažník šiel svojou cestou, a basista sa ponáhlal domov za ženou. Doma ho ale žena už nepoznala a len nariekala, že jej muž práve pred rokom kdesi zahynul. Až keď jej basista všetko vyrozprával, čo sa s ním pri lopeníckých pokladoch stalo, a jako sa s černokňažníkom na drakovi zase von dostal, ho poznala, s radosťou uvítala, jako nejlepšie vedela, uhostila.

V Zemanskom Podhradí je dom Halgasovec zvaný. Do toho domu prišlo, vraj, v noci malé dieťa, plakalo, poobzeralo sa dokola a rieklo: „Ten spí, aj tá spí, a nemá kto se mnou ísť pre peniaze." Na to sa traja zobudili, a vybrali sa s dieťaťom smerom k Marťákovej Skale. Nad nimi sa krútilo veliké mlynské koleso; s oboch strán vedľa nich letěly koče, i pred nimi koč, i za nimi koč: a ti traja kráčali plní strachu, aj s dieťaťom medzi koľajami. Keď vyšli kus vyše dediny do šíreho póla,