(ryža), krúpky, kváka, repa, hlúbjé (koreň kapusty) a šmitky (chlieb na tenko nakrájaný.)

Po polievke nasleduje kapusta a omáčky. Kapustu iba mäso robí kapustou, bez neho je iba zelím. No že i zelie môže byť dobrou po-chútkou, toho dokladom je príslovie lubinákov (súsednia obec), ktorým dačo chutné, smačné voní, jak Halíkove zelí. Halíkovci sú sice tak obyčajní ako iný a zaiste ich zelie nebolo odchodné od iného, ale držali vraj sud so zelím v maštaly a či kobylu v komore v blízkosti suda — nuž z toho jeho zvláštna, príslovím zvečnená príchuť.

Omáčky varia sa menovite v lete. Najvšednejšia je zemáková — jednoduchá alebo so zelím (pripražená a s mliekom zatřepaná). Slávnostná je hrýbová (hubová): tá nesmie chybět ani na jednom krstení a chrenová. Rovněž obľúbená je „lach č i n.o v á" (plúcková). Toto má byt, dľa anekdoty, zamilované jedlo bzinčanov, aôpráve mala by ona prischnúť skovej lubinanom bo tých zrovna prežívajú „plúckármi" a vraví sa, že „omáčku na rýfy merajú". A skutočne nenie ľahšie príjsť s lubinanom do sporu, ako spýtať sa kolko rýfov omáčky za groš? Je to urážka smrteľná.

Mimo týchto varia ešte omáčku burgynovú, tekvicu a omáčku vajcovú. Túto posledniu pripravujú tak, že zaliatu, rozvarenú zápražku za-trepu s mliekom, pridajú octu a rozbité vajce púštaju dnu bez toho, aby ju už potom zamiešaly, žeby tieže zostały v celku.

K a š š a, ako už spomenuto. je rovněž milým záživným jedlom bzinčana a ešte kašša hrachová! Toto je špecialita našej a ešte dvochtroch susedných obcí. Uvariť ju, pre laika bolo by pravým umením: žeby nebola ani príliš, ani málo huslá. A v celku nenie to ani tak ťažko: hrach nechá sa napoly ovreť, vtedy sa voda z neho sieje a polovica hrachu od-sype sa na mysu. Na druhú polovinu ale nasype sa pšena (dľa ľúbosti pridá sa i na kúsky pokrájaných zemiakov) a soli, zasype ostatným hrachom a zaleje horúcou čistou alebo mäsovou (bravčovina) vodou. Vody však musí len toľko byť, aby ju strova prijala a kašša nesmie sa zamiešať.

Práve tak varí sa kašša šošovičná. Obe mastia sa masťou s pri-praženou cibuľou. Najrýchlejšia (obyčajne na večeru) je kašša zemáková. Menej obľúbená cicerová, tenkelová, fazulová a krúpová. Slávnostná je krupičná v mlieku — krupica do vriaceho mlieka zavarená, s masťou, cukrom a škoricom posypaná, a ideál kaše je žebrácká, alebo ináče karmínová. Pozostáva z krúpov, pohanky, krve, obatu a vôbec od jelit pozostalých „rôzdrobov" (gewiirz) a rozličností.

Jedlá z múky („od múky") obľúbené sú práve tak ako i mäso a včas súrnych poľných prác tvoria hlavniu výživu pracovného ľudu. Kedysi každý väčší gazda sial žito a dal si zomleť; chudobnější však pripravovali „osypané" (múčne jedlá) z múky ražnej, vyrážky, chlebovej. Teraz žita seje sa málo a čo aj, predá sa a kúpi sa jemná, biela múka. I ľudia chudobný neľutuju groš za bielu múku, nerátajúc, že je menej výdatná i záživná ako zo zrna na malom mlýne zomletá.

Najmilšie osypané je cesto upečené, či kysnuté (buchty, beneše, pnpáky, koblihy) či jednoduché (opekance, lokše). Medzi týmito prvé