»duchovné«. Kamarátky si vopred sľubujú kmotrovstvo. A potom »kmo-traju« sa napospol všetci mladí i starí obe rodiny, ešte aj bratia a sestry. Z domu, v ktorom deti mrú, nenesú dieťa na krst dveřmi, ale ho podajú kmotře von oblokom a keď pridu nazpät, zase dnu oblokom. Tak, ako by sa pod tým domovým prahom niečo zlé, neprajné, skrývalo!

Odcházajúc na krst babka berie dieťa a povedá: »Ostávajte s Bohom a berieme vám pohana, donesieme kresťana.« Keď pridu nazpät, povie: »No, chvála P. Bohu, vzali sme pohana, doniesli sme kresťana.«

Prirodzená vec, že vždy je chlapec milší, ako dievča. Len matka tu i tu vzdychne si »keby radšej dievča bolo«. Hovorí sa, že medzi dolnozemskými slováci majú dievčence ešte menej hodnoty, ako medzi našimi hornosidieckými slováci. Tak, vraj, v Nireďháze prišla babka na krst. Farár sa jej opýtal: »A čo že máte?« Babka vzdychla: >Prepytujem dievča.« Ale keď je chlapec, vtedy už z ďaleká volá: »Chvála Bohu, chlapec!«

Náhodou prihodí sa, že »zjednej vody«, odrazu krstia dve deti, chlapca a dievča. Tu musí sa pokrstiť najprv dievča, lebo, ak by sa dievča za chlapcom krstilo, dostalo by bajúzy (fúzy, kníry).

Krstovými peňazmi zaštrkajú dieťaťu nad hlávkou, aby skoro hovorilo. Tie isté peniaze, keď pridu domov, uviažu dievčatku na praslicu, chlapců na voz, alebo na bič, aby mali, keď narostu, oblíbenie okolo tých vecí.

Po mnohých miestach Slovenska je tá obyčaj, že z kostola idúc zastavia sa kmotry s babkou a s dietaťom na fare. Kým p. farár zapisuje, ženičky a duchovný kmotor, sedia v kuchyni a zdravkaju sebe i malému. Toto je oproti »bolestníku« »radostník« — a bez »občerstvení mysle« nemôže niô byť, ani sa nenarodí, ani neumrie, aby nebola pri tom ta nešťastná pálenka. A preto, čo nemôže vykonať sám diabol, to dokoná jeho dielo: špiritus. Pri boľastníkoch a radostníkoch vinšuje sa, aby P. Bôh dal tomu malému dar Ducha svatého a rozumu dobrého. I rozličné iné vinše prednášajú sa, hneď vtipné, hneď nejapné, ako kdo prednesie.

Na krstiny svolává babka. Obyčajne bývajú krstiny v nedeľu. Tieže odbývaju sa veľmi hlučno s pijatikou a spevom. Ku konci prichodia piesne všeliakeho obsahu. Ženy pretekajú sa vo vyprázdnení »skleničiek« a »koľó-kaju« ich po stole, keď ich vyprázdnia, na dôkaz, že sú skutočne prázdné. Každá společnost má jednoho, lebo druhého člena, ktorý nesie ťarchu zábavy. Na krsteniach vyvodia veselé ženy a udržujú celé shromaždenie v hlučnej nálade, až od toho mladá matka často ochorie. Nie div potom, keď sa jej »za plachtov« »zle snivá«. Jedna príčina toho môže byť i tá, že kmotry nanosia rozličného pečiva, pálenky, koláčov a jedenia, nie priam ľahko ztraviteľného. Predtým bola vo zvyku praženica, alebo »pan-kuch«, čo spomnel raz aj Dobšinský v žartovnej hádke: »Čo treba takému telu, z ktorého duša vyšla?« Odpoved: »Pankuch.« Kýmkoľvek neide matka na úvod, nosí jej duchovná kmotra jesť. Často vydá táto poslednia