sa odkrojiť si väčši kúsok. Äk núkajú mládenca, doložia: «Neodhadzuj sa chleba, aby sa ta tá tvoja neodhodila!« Dievča zese núkajú: »Odkroj si krajiček, aby sa ti ušél Janiček.« Ak je chleba len kúsok a nie celý peceň, doložia: »Z malého veľký« . . . Pravda, i na to zdvorilé núkanie treba si ukrojiť len štipku, lebo ináče nevedel by, čo sa sluši.

Podotknúť musím, že zároveň s hosťom nik s domácich si chleba nekrája, tohto uctenia ujde sa iba jemu. Ale toto je už nezbytné lebo u nás Slavianov vôbec ponuknutie chlebom (u Rusov i soľou) je symbolom srdečnej pohostinnosti. Chlieb sám v sebe je representantem darov Božich a ako takému venuje sa mu pocta posvätná a čestné miesto na stole. Musí byť veľmi núdzny dom, kde na stole nieto chleba »podchlebá-kom« alebo plachetkou zakrytého. Na toto vzťahuje sa i pieseň dievčaťa, ktoré, aby označilo rozdiel medzi sebou a chudobným šuhajom, uvažuje:

Ako už spomenuto, ľud preukazuje chlebu úctu i v reči: ak vypovedať má slovo priečiace sa mravu slušnosti, zaokrúhli reč zdvorilým: »Šanujem vašu poccivú hlavičku — Pána Boha napredek — aj ten Boži oltár, čo na nom Boži dar býva«. Trochu smiešna formulka, ale v ústach slušného človeka nezbytná.

Keď hovorime o stole, nemožno nespomenúť aspoň niektoré »paragrafy slušnosti«, ktoré sú ku nemu viazané. Je pravda, mnohé z nich práve protirečia nakázaniam Kniggeho. Hosťa ku pr. núkajú sadnúť »za vrch stola«, ale previnil by sa proti slušnosti, kto by si sadol ta a nie ďalej, alebo »na roh stola«. Tento zákon však pri väčších schôdzkach (svadbách, krsteniach) značne popúšta, lebo len málo kto ostýcha sa vtisnúť na čim vyššie. Taktiež prevrátený je paragraf slušnosti pri nú-kani. Kdo nalieva do pohárika (obyčajne pije sa len z jednoho), ten pije prvý a tak tedy domáci gazda a len potom ponúknu hosťa. Za to ale zdvorilého ponuku a povinného zdráhania sa je vyše práva. Len keď už nápoj rozviazal jazyky, rozviaže se i prísna etiketta. A už potom plynie i nápoj dolu hrdlom i voľná beseda bez ostychu. Zprvu za každým sa pripíja: »Pán Boh nám daj zdravia« — a »Pán Boh vám požehnaj« (lebo: »daj na dobrý úžitok«) — konečne ale nezazlia si, keď si navzá-jam zaželajú: »Kadze núter — tadze ven!« Skromné, ale v mnohých pádoch snáď cele úprimné želanie!

Nuž pri stálom nalievaní zabudne sa ano na všeličo, nie len na povinnu, slušnú zdvorilosť. Neraz zabudne sa i na dôležitejšie veci. Ako pieseň žaluje, i na kresťanské povinnosti.