Lenže táto nelichotivá obžaloba naskrze netýka !sa mojich rodákov. Spomínajúc pitie, robim to len preto, že nechcem vynechať fráze zdvorilosti, ktoré si ľud pri poháriku vymieňa.

No kto by chcel vypozorovať ozajstnú zdvorilosť a pohostinnosť, musel by si zaísť medzi kmotrov: »Núkajú sa ako »kmotry«, — kmotor najväčšia rodina« a pod. príslovia svedčia, že kmotrostvo je žriedlom zdvorilosti a pohostinstva. Ono menovite viaže sa k požiadavkám, k istým formalitám zdvoritosti spoločenskej. Neprivitaj, nepohosti kmotrov, ako je slušné — a si naveky človek »nemoresný«.

Pohostenie však tieš neodbaví sa len tak jednoducho ponuknutím chleba. Kmotře už treba predložiť »homôlku« (tvaroh) so smetanou rozpustenú. A navariť »zhrievaného« (v poslednej dobe kávy lebo čaju). A čo viac, len pred rokami všetko to nič nestálo, ak v hriatom neplávaly škvarky zo starého sadla. Tieto do kaliska vylovené a hosťovi presentované boly pravým pohostenim. Tiež vzácnosťou je keď hosťovi »napražia« — prichystajú klobásu lebo údené mäso s vajciami (praženicou). »Aj nám napražili« . .., chlúbia sa pohostení doma — a vtedy už každý vie, že boli uctení a poctení najúplnějšie. Slušnosť káže, aby se pohostený slušne poďakoval »za trovu a ustávame«, ale nik sa neurazí, ak vo veselej nálade i sám hosť doloží: Málo sa prichystalo — lahko sa zello (zjedlo)! Ťažko by bolo sobrať všetky žarty a prekárania zvyčajné pri hostinách, menovite pri krstení a na svadbe. Zdravý vtip ľudu má tu široké pole a poostrí sa na všetkom, čo mu na dosah príjde. Vtipné poznámky, bežné alebo improvisované, vzťahujúce sa na osoby, na predložené jedlá i na vzájomný vzťah síjdených len tak lietajú a do jemného obalu humoru zaobalené pohovoria neraz i také pravdy, ktoré by sa inače riecť nedaly.

Zajímavé by bolo pohľadať menovite žartovné príslovia vzťahujúce sa najedla a nápoje, či pohostenie vôbec. Povedačkami často i rýmovanými korenia si jedenie a zaháňajú často až trápne ostýchavu zdržanlivosť daktorého hosťa. Ak rozhovor zaviazne, ak za okamih sedia mlčky, obyčajne domáci gazda preruší ticho: »Čo sedíte takí ustaraní? Nestarajte sa — nech sa sliepky starajú!« — »Přemáhejme se trunkem« (náš ľud rád použivá češtiny). »Ba ani ma radšej neponúkejte — lebo vypijem« zdráha sa hosť. »Vejdzi do života a neškodz!« žehná sa furták, zdvíhajúc pohárik. »Najedzte sa, však sa doma nenajjéte«, núka gazdina žartovne (čo rozumie sa, že v tom čase). Zato jej ale po jedeni zaželajú: »Ghto varil, nech zdechne« (oheň)! »Ghto miešal, nech zlahne!« Trochu divné zdvorilôstky, ale medzi sebe rovnými, rozumiacimi si, prijateľne.

Pravda, ani jedlá neujdú poznámkam veselej spoločnosti. »Od kapusty chlapci hustí!« vítajú misu s kapustou. »Len keby sa na rebrá nevešala!« doloží iný, čo ju nerád, čim obrazne označí, že mu ju žalúdok nestroví, »Ale voní, jak Halíkovo zelí,« pochvaluje si zase, kto ju rád. Tento posmešok prešiel so susednej obce: Halikovci držaly sud s kapustou v maštali pri kobyle, z čoho vraj dostala iste skorej zvláštnu ako ako voňavú príchuť.