0276

str. 257 Svadobné piesne. *) Pred sobášom. Čo mi dáš, to dáš, Pane Bože vecný, len že mi nedávaj starú babu s detmi. A tá stará dndle, ako z piva bočka, a tá mladá skáče ako veveruočka. Dám starej ošúcha, aby bo žuvala, mladej na čižmičky, aby si skákala. Daj mi, Bože, daj mi, čo mieniš dati, aby ti vedela pekne ďakovati. Daj mi, Bože, daj mi, čo mi mieniš dati, len ma nevydávaj na tie cudzie deti. Vydaj sa len, vydaj, frajeruočka moja, šak sa veru dozvieš, aká je to zvolá. Vydaj sa len, vydaj, frajeruočka moja, čaká ťa z;i dveřmi tá brezová bola. Vydať sa je, vydať, ale odvydávať, nie je to, muoj Bože, chleba požičiavať Chleba sa vypjžičja, chlebičok sa vráti, a moju slobodu žiadou nenavráti. Mamička, mamička, peknú cerú máte, my vám ju vezmeme, čo ju aj schováte, čo byste ju zamkli aj štyrma zámkami, my ju dostaneme peknými slovami. Bože muoj a Pán muoj, čo som urobila, chudobnej materi syna zalúbila. Vydám sa ja. vydám, vydám sa ja rada, veď je te pekná vec, keď je žena mladá Žeň sa, šuhaj, žeň sa! keď ťa ponúkajú, a keď ti s djeučatom tisice dávajú. Tam si ty dostaneš statky a tisíce, so mnou nedostaneš, iba vernuo srce Moja mať ti nedá, lebo sama nemá, vela nás je detí, každýmu nám treba. Dajte nám ju, dajte, máte nám ju dati, poslala nás pre ňu tá Jankova mati. My vám ju nedáme, my ju rady máme, až keď jej zelenú sukničku zjednáme. Už ste jej vy mohli sukničku zjednati, a včul nám musite cérnšku vyďati. My vám ju nedáme, až sa jej namáuie. až keď jej zelený vienok zajednáme. Tajila som, tajila, už tajiť nebudem, chystaj, mamka, periny, vydávať sa budem. Nedelako za vodu do susedou puojdem, za to vaše vydania ďakovať budem. Ďakujem vám, mamička, ďakujem vám stará, čo ste vy mňa chovali, kým som bola malá. Mamička, mamička, pekná vaša chvála, že sa vaša djeuka poctivá vydáva. Poctivá vydáva, berie ju mládenec, budú mať obidva z rozmarínu veniec. Šohajčok mladý, nažívaj rady; daj že pokoj ženeniu, keď sa oženiš, farbičku zmeníš, nebudeš tak červený. Musíš ráno vstávať, na ženu zarábať; a na deti starosť mať. Pridu ti drábi, veznú ti háby — nebudeš mať na čom spať. Nežeň že sa, šuhajko, na doline, neber že si djeučátko v krinolíne. Krinolína široká, do roboty nesúca. I robota ti zahynie. Ale že si ty vezmi z Lubeníka, čo si ona rukávy priam vysúka. Kone, voly napojí, a kravičky podojí, s tou budeš žiť pri pokoji. Keď som išiou cez Banskú Bystricu, stretou som tam jednu vandrovnicu. Vandrovnica! odkial že idete? Akie chýri od dóla nesiete? Keď som išiou cez dolnú Radvaňu, stretou sou tam jednu čiernu vranu. A tá vrana krásne zaspievala, na milýho Janka zavolala: Hej Janko, Janičko, čo to rohíš. veď si ty tak mladý a sa ženíš! *) Po z n. Piesne tieto písané sú podľa mluvy ľudu, ktoré tak vydať za dobre uznal som.