0277

str. 258 Teraz si ty djeuča, teraz si ty rozváš, keď ta už povedú družbovia na sobáš. Teraz si ty dieuča, teraz si ty rozváš, v kútiku palica, na klyne korbáč. V tom lupčianskom kostolíku, v tom lupčianskom kostole našla som tam za oltárom, dva strieborné prstene. Jedon sa mi na prsť hodiu, a druhý sa milýmu ; keď nám bude sobáš státi, dáme jedon druhýmu. Ako že ja budem nebožiatko sama, moja kamarátka, včera rúčku dala. Ona dala včera, a já ju dám dneska, ktorá že z nás bude nevestička hezská. Starý muoj, starý muoj, šedivú bradu máš, akože pojdeme od hanby na sobáš? Milý sa mi žení, v sedmohradskej zemi, a mňa ani nezval na svoje veselí. Keby ma bol pozval, aspoň za družičku, nemala by žialu ani polovičku. To jeho veselia štyry týžne stálo, a. moje srdiečko žalosne plakalo. Plačte, oči, plačte, len že nezúfajte, čomu ste privykli, teraz odvykajte. Po sobáši. Už si ty, Anička, už si teraz naša. Už ťa my vedieme domou ze sobáša. Od tvojho sobáša tvrdý toliar dali, už sme tvoje ručky štolou poviazali. Jaj, čo si plakala, keď ťa sobášili? Var' si si myslela lúbiť sa s inými ? A ja som sa bála tej tvojej materi, keď ona má jazyk zo samej ocely. Neboj sa, Anička, tej mojej matere, veď si ona jazyk do roka zodere. A keď ho zoderie, dá ho ocelovať, a mne nebožiatku bude ubližovať. Veď si sa vydala, Bože, Hospodine, máš sa ty nachodiť s hracom po dedine. Zostávajte zdravie, dobrikovie prahy, čo vás predkráčaly, moje biele nohi. Zostávajte zdravie, dobrikovie klučky, čo vä zatváraly, moje biele rúčky. Ta ja puojdem, ta ja, ta ja, povandrujem, komu že ja pekne, komu zaďakujem. Komu že by, komu, pekne ďakovala, tej mojej materi, čo ma vychovala. Ta ma, Bože, ta ma, kde ja budem sama, aby mi svokruša nerozkazuvala. Ej ani svokraša, ani žiadna duša, že by prekvitala, ako v poli ruža. Ta ma, Bože, ta ma do tej Moštenici, že sa já tam najem chleba zo pšenici. Chleba zo pšenice a halušiek z ovsa, veru, ja nepdojčum za starýho douca, Pri prevážaní rúcha @BAS@ Cestou sa spieva: Ideme, ideme, choduíčky nevieme, dobri ludia vedia, aždaj nám povedia Neraduj sa, šuhaj, vysokej posteli, lebo je to dievča chudobnej materi. Chudobnej materi, chudobnyho otca, lebo je to dievča, chudobnuo dokonca: Neraduj sa, šuhaj, postieloěky, duchně, lebo tvoja hlávka na lavičku buchne. Letíme, letime, kde sa zastavíme, u hornických v dome, v tej novej komore. Ideme, ideme, tejto strany mýta, už nám otvárajú u hornických vráta. Ideme, ideme, z tejto strany vody, už nám prikrývajú u hornických stoly. Ideme, ideme, z tejto strany piesku, už nám zažihaju u hornických sviečku. U hornických svieťa, majú peknuo dieťa, u dolniekých hrajú, veru ho ta dajú. Pred domom: Puste že nas, puste, aspoň pred čeluste, ali nás nepustíte, zválíme čeluste. Dajte že nám dajte, za ližicu mädu, veď sme vám doviezli nevestičku mladú. Pri zavíjaniu (čepčeníl. Stratila som partu, zelený veniec; našiel mi ju družba, švárny mládenec. Hej družba, hej družba! Pekne ťa prosím: Daj že mi tú partu, rada ju nosím. Keby si ty partu rada nosila! veru by si družbu krajšie prosila.