Poznámka. Aj táto poviestka koluje tu vo viac variantoch. Hneď to bola Lucia, hneď Smrt, ktorá si tak napochytre kázala papučky lebo botky ušiť. Aj v Zem. Podhradí sa rozpráva, že k ševcovi na „Urbanech" dome bývajúcemu, přišla v noci Smrť a si kázala: aby jej za štvrť hodiny ušil éižmičky. Švec prestrašený riekol: „Ušijem, ušijem; len počkaj za chvíľku!" a z hrubého papiera jej vystryhol, posliepal a posošíval čižmičky, ešte ani štvrť hodiny neminulo. Hotové čižmičky vystrčil ven oknom a riekol: „Tu máš čižmičky, obuj si jich." Smrť hneď do nich vskočila, podupkala pod oknom a povedala: „Dobré sú, ťahké sú! Tvoje šťastie, žes mi tak ulahodil!" a čosi kamsi sa ztratila.

Kopaničiar Filo chodil v Jánsku noc po Lopeníku, a keď kráčal takým miestom, kde mnoho papradia rastie, natrúsilo sa mu do krpcov „paprúdzieho" kvietia, o čom on ale nevedel. Z rázu sa mu jakosi rozjasnilo a videl všetky, pod zemou ukryté poklady, o ktorých len rozprávať bol počul predtým od starých, zkušených ľudí. Ale nemal kedy, z tých pokladov si niečo vziať, lebo počul na seba povolávať, bár nikde nikoho nevidel: „Daj mi to, daj mi to!" Dal sa tedy od strachu na útek, a to mu bolo vždy za patami a kričalo: „Daj mi to, daj mi to!'" On len utekal, čo mu para stačila, až keď sa cez polnoc prehlo, strašidlo sa ztratilo, a Filo sa šťastne dostal domov, a až ráno zbadal na krpcoch zlatý prach, ktorý mu bol ta z paprúdieho kvetu napadal, a strašidlo si ten prach od neho pýtalo.

Keď ešte v rozvalinách Beckovského zámku, na priestrannom dvore, bola hlboká studňa; býval v tej studni starý šarkan, ktorý mal na bokoch tela veliké hrče vyrastené, lebo sa z neho už drak robil. Kedykoľvek ten šarkan zo studne vychádzal, vždy sa múry zámku otriasaly. Cez po-ľudnia vychádzaval na múr, tam sa roztiahol, na slnku sa opekal a v teple jeho spával. I vybralo sa raz peť smelých, silných chlapov s flintami,

striehnuť na šarkana: a keď ho vystriehli, že zaspal, vystrelili razom doňho, a tak dobre ho trafili, že sa s múru vysokého na zem svalil, a na marné kusy sa roztrhal. Od tej doby nebolo viac šarkana vídať na zámku.

Nebohý Stacho, kopaničiar zábudišovský, mal veľmi peknú, ceľkom čiernu kravu, ktorá pasákovi každé poľudnia od ostatnej lichvy ušla do hory k jednomu starému bukovému pňu, z pod ktorého vychádzal starý