hadisko, z ktorého sa už drak robil, a kravu vycecával. Potom sa krava zase k ostatným vrátila. Keď sa to viac razy opakovalo, dal sa Stacho pasáka hrešiť, že prečo mu tú čiernu kravu každý deň vydája? Pasák sa božil a klial, že on kravy nikdy na poli nedojil, ale že mu každé poľudnia do hory uteče a o chvíľu sa s prázdnym vymenom vráti. Stacho rečiam pasákovým nechcel veriť, ale na druhý deň priviazal čiernej krave na krky zvonec, a keď bola všetka lichva na pašu vyhnatá, vzal sekan-cami náležité nabitú flintu, a šiel okľukámi špehovať pasáka. Stacho si na kraji húšťa sadol a tam striehol, čo sa bude na pol'udnia robiť ? Jak slnko stálo na poľudnie, rozbehla sa krava od stáda do hory, a Stacho bokom za ňou. Tu videl, že krava pri hrubom pni zastala, a z pod pňa sa veliký hadisko, v draka už vyrastajúci, vytiahol, a kravu vycecal. Jak krava na kus od pňa odišla, namieril Stacho na draka a odstrelil mu hlavu, ktorá sa po zemi válala, a bezhlavý hadisko-drak okolo pňa sa svíjal, a mlieko z neho tak syčalo, jako z konvy. Stacho nechal hada tam a utekal plný strachu domov, lebo sa bál, že z toho, čo urobil, ešte niečo zlého povstane. Doma sa radil s domácimi a so susedmi: čo robiť, keby mu tak černokňažník dohovárať prišiel ? Zkušení, múdri ľudia mu poradili: aby si len prichystal vajco od čiernej sliepky, a mlieka od tej čiernej kravy, a to oboje černokňažníkovi dal: tým že ho najskôr udobrí, íía druhý deň prišiel Černokňažník k Stachovi a riekol: „Grazda! prečos mi môjho koníka zabil?" Stacho sa vyhováral, že nevedel, že je to černokňažníkov koník, a podal mu vajco od čiernej sliepkj', a ponúkol ho mliekom od tej čiernej kravy. Tomu sa Černokňažník zaradoval a povedal Stachovi: „Dobre si si poradil; ale bez pokúšky ťa predca nenechám, a strhnem ti s hlavy širák." Stacho nato odpovedal: „No, však to tak zle nebude" Ale sotva vykročil Černokňažník z domu, strhla sa tak hrozná povýchrica, že Stachovi s domu a so stodoly strechy po-shadzovala, na márny pazder roztrhala a široko ďaleko po roľach a lúkách porozvláčalá, že ani jediného celého dosku nezostalo.

Keď ešte na Tematínskom zámku páni bývali a mnoho sluhov mávali : dal raz pán všetkým sluhom na jeden sviatok toľko vína piť, koľko sa jim len chcelo. Jeden zo sluhov sa ale opil a začal veliký lom robiť a aj pánovi bez všetkej príčiny nadávať. Na to sa pán nahneval, a rozkázal opilého zavreť do starého pivováru, v ktorom sa už od mnohých rokov pivo nevarievalo. Zatvorený sluha tam čušal za chvíľu, ale potom sa dal do velikého kriku: „Pre Boha, vypustite ma, lebo ide nezdoba na mňa!" A to sa z popod zeme šarkan ťahal do pivováru. Sluhovia bežali pánovi oznámiť: že ten zatvorený veľmi kričí a prosí, aby bol vypustený, lebo že nezdoba ide na neho. Pán ale riekol: „Len ho nechajte, korheľa, nech sa vykričí; však keď vystriezvie, bude ticho." Keď sa od pána vrátili už bolo v pivnici ticho, len jakýsi šuchot bolo počuť.